reklama

Peking, Moskva, Washington

Štyridsiata štvrtá americká administratíva  svojim vznikom dosiahla  farebný  sen veľkých občianskych hnutí rokov šesdesiatych. V medzinárodnej politike ale vtiahla Spojené štáty do stavu geopolitickej apatie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Osemročná absencia hlavného geopolitického hráča slobodného sveta na medzinárodnej scéne umožnila expanzívny rast vplyvu menších geopolitických hráčov - Číny a Ruska. Zatiaľ čo v Amerike sa dominantne riešila gender politika so záchodkami pre nerozhodnutých, v svetovej geopolitike rástol obchodný, vojenský a politický vplyv Pekingu a Moskvy až do dnešnej multipolárnej reality. Aj preto politika súčasnej administratívy s Amerikou na prvom mieste náruživo listuje v bedekri svojich vlastných obchodných a vojenských záujmov a strategicky prehodnocuje.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Trhovou ekonomikou pretvorená Čína už neodlieva na poliach nepoužiteľné olovo ako za Mao Ce-tunga. Jeho červené knižky zo svojích rúk ale nepustila. Aj dnes jej nevolená elita stojí v oblekoch montérkového strihu s rádiovkami na zátylkoch na tribúnach. Z ktorých optimisticky i výhražne máva na obdobne schyzofrenicky nastavené davy. Lebo inak tank. Politicky to tu funguje presne tak ako u nás za oných čias. Ekonomicky ale nie. Tu sa inak neomylná idea poučila. Maovi dediči zaviedli protekcionárske trhové hospodárstvo s extrémne regulovaným zahraničným investičným prístupom. Červený kapitalizmus vykazuje okrem rozsiahlych regulácii pre zahraničný investičný kapitál aj iné anomálie od štandardnej trhovej ekonomiky. Duševné vlastníctvo, patenty, či úžitkové vzory tu napríklad majú len hodnotu vytlačeného papiera, na ktorom sa čítajú. Veľa z toho, čo sa sem privezie či už vyrobiť alebo použiť, sa tu s láskou naklonuje a ako MADE IN CHINA bez hanby exportuje. Politicky je Čína klasickou komunistickou diktatúrou s aklamačne prezentovanou názorovou jednotou a paralizujúcou cenzúrou. Starší iste pamätajú, ako sa takéto vymývanie mozgov v praxi realizuje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hospodársky je Čína druhá najväčšia ekonomika sveta. Svoj ekonomický a politický vplyv vo svete získava predovšetkym rozsiahlymi investíciami. Vo vyspelom svete sa Peking kapitálovo orientuje na technológické firmy, ktoré potom informačne jednostranne vysaje. V menej rozvinutom svete investične revitalizuje rôzne miestne hospodárske odvetvia a nasledne získaný politicky vplyv potom uplatňuje v súbehu so svojimi politickými, obchodnými a vojenskými potrebami. Do konfrontácií nevstupuje. Predovšetkým si dáva pozor na udržanie konfortnej zóny s Ruskom a Amerikou, aj keď do ich zón vplyvu ticho našlapuje. Čína rozširuje svoje pôsobenie v oblasti strednej Ázie. Do oblasti tradičného ruského vplyvu. Do krajín ako Tadžikistan, Gruzínsko, Afganistan, Pakistan. Scenár je tu podobný ako inde vo svete. Rozsiahle investície sprevádzajú rozširujúci sa diplomatický a politický vplyv. Miestami sprevádzaný i skrytou, či neskrytou vojenskou zainteresovanosťou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čínu postsovietsky južný Kaukaz zaujíma. Peking si síce udržiava určitý odstup od teritoriálnych problémov Gruzínska, ako je Južné Osetsko a Abcházsko. Ale istý revizionizmus v podpore gruzínskych tvrdení o separatizme podporovanom z Moskvy sa v postojí Číny nedá prehliadnuť. Čína má záujem na stabilite Gruzínska, pretože južný Kaukaz hrá strategickú úlohu v jej plánoch dopravného prepojenia Eurázie s Európou.

Čínski vojenskí poradcovia sú prítomní aj v Sýrii. Pomáhajú tu pri výcviku vojakov a v obsluhe zbraní zakúpených v Číne. Peking ale neuvažuje nad väčšou mierou angažovanosti na Blízkom východe vo forme nejakej otvorenej vojenskej expanzie. Zaujímavosťou čínskej blízkovýchodnej politiky je aj to, že v rámci nej plne garantuje uzemnú celistvosť štátu Izrael, rovnako ako USA a Rusko. Všetci geopolitickí hráči vrátane fragmentovanej EÚ očakavajú od Davidovej hviezdy, že v 21. storočí privedie na svet v Izraeli exekutívu, ktorá umožní izraelsko-palestínske súštatie. Jednotliví geopolitickí hráči sa navzájom líšia len v intenzite svojej politickej angažovanovanosti pre túto blízkovýchodnú otázku. Súčasný americký postoj sa napríklad s nástupom novej administratívy zvlažnil, ale nevychladol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čína si intenzívne buduje okrem globálnych obchodných aktivít aj tie vojenské. Najviac čínskych vojenských aktivít je dnes v Juhočínskom mori. Peking si tu systematicky v plytčinách betónuje svoje vojenské základne a umelé ostrovy. Čínskemu vojakovi sa zapáčilo aj v maličkej krajine na východe Afriky v Džibutsku. Krajinka je umiestnená na strategickej námornej ceste k Suezu a k Stredomoriu. Investičná štedrosť Pekingu tu má svoj “cveng”. Čínske veľkorysé pôžičky pozitívne vplývajú na rozvoj miestnej ekonomiky. Pre ľudí v Džibutsku sa potom ľahšie prehliadajú čínske vojenské stopy na vlastnom zvrchovanom území.

Peking investične nezabúda ani na okolité krajiny. Investuje tu hlavne do ropy a zemného plynu. V krajinách ako južný Sudán, Irak, Saudská Arábia sú to miliárdy amerických dolárov. Peking sa investične zameriava aj na Omanský prístav - Salalah, Seychelské ostrovy, na pakistanský prístav Karáčí so strategickým dosahom na Afriku a na Stredný východ. Investične si veľký drak zabezpečil aj najväčší grécky európsky pristav Pyreus. Do rámca tejto “dračej” geopolitickej stratégie patrí aj zriadenie vojenských základní na ostrovoch v Juhočínskom mori. Čína poskytuje existenčný vzťah Severokórejskému lágru zvrátených čias, ktorý štiepi jadro na kolene v zajatí paranormálneho nadšenia.

Na Čínske geopolitické plány reaguje v regióne svojou aktivitou najmä Japonsko. Japonsko ma podporu USA. Dá sa očakávať, že toto spojenectvo sa v opojnom objatí čísla štyridsaťpäť bude starostlivo kultivovať. Čína so svojou obchodnou a vojenskou aktivitou je dnes v Spojených štátoch politický bestseller.

Pragmatické Tokio strategicky rozširuje svoje hospodárske, vojenské a politické prepojenia s Indiou, druhým najľudnatejším štátom regiónu a sveta.

Japonsko v súlade so svojimi záujmami rešpektuje aj dôvody, prečo India nepristúpila k dohode o nešírení jadrových zbraní, hoci Japonsko politicky ich šírenie striktne odmieta. Tokio samo osebe jadrové zbrane nevyrába, i keď technológia štiepenia jadra, mierová i vojenská, mu je dobre známa. Japonsko sa s Indiou dohodlo na spolupráci v oblasti jadrovej energie. Ich spoločné vojenské cvičenia demonštrujú ich predsavzatie vytvoriť protiváhu osi Čína-Pakistan. Spolupráca Indie, Japonska a USA by mala napomôcť spoločne udržať rovnováhu v regióne. Aj preto sa plánuje rozvinúť aj do oblastí vojenskej techniky a technológie.

Dnešné Rusko je politicky “kríženec” bieleho a červeného cára súčasne. “Samoderžavie” nahradila inscenovaná demokracia. Jej zahranično-politický pragmatizmus reprezentovaný tandemom Putin - Lavrov je ale očarujúco flexibiný. Rusko je silou svojej ekonomiky niekde medzi Španielskom a Talianskom. Vo svetovom obchode je to až na obchod s nerastom pomerne nevýznamný štát. Úrovňou rozvinutia svojej vojenskej technológie je to ale jediný geopolitický hráč mimo USA, ktorý je schopny technológiou štiepenia jadra realizovať efektívny globálny útok v rozsahu ničiteľa svetov. Tento fakt sa všeobecne akceptuje a netestuje. Testujú sa ale iné záujmové strety v informačných či reálnych lokálnych vojnách.

Rusko v súčasnosti zaujíma ideologickú doktrínu asertívneho nacionalizmu. Táto mu umožňuje spolupracovať s akýmkoľvek štátom, ktorý nespochybňuje ruské geopolitické záujmy alebo jeho systém vlády. Udržiava preto rovnakodobré vzťahy s autoritárskymi krajinami ako Čína či Katar, ako i s demokraciami, ako je India či Izrael. Ak teda ostávame v opisovanom regióne. Ale dá sa to abstrahovať aj na zvyšný svet. Často tak nastáva až komická situácia, keď Rusko vyzbrojuje regionálnych súperov súbežne. V Ázii si Rusi rozohrávajú svoje obchody skutočne freudovsky. Najprv si vojensky pocvičia s ľudovodemokratickými Číňanmi v Juhočínskom mori, aby obratom Vietnamu ako čínskemu antagonistovi v oblasti dodali bojové ponorky. Číne potom predajú protilietadlový raketový komplet S-400. Ako zdvorilú odpoveď aktivite Južnej Korei, ktorá zakúpila a rozmiestnila najmodernejší systém americkej protiraketovej a protivzdušnej obrany THAAD na svojom území. 

Bilaterálne vzťahy týchto dvoch globálnych hráčov majú ale odlišné motívy. Rusku má vzťah k Číne pomôcť čeliť vplyvu ekonomických západných sankcií. Číne zasa v snahe o zabezpečenie ruskej vojenskej podpory proti angažovanosti USA obzvlášť po nástupe “blond ofiny” v ázijsko-tichomorskom regióne. Teda v Juhočínskom a Východočínskom mori.

Čínsky komunista vie, že priamu konfrontáciu, vojenskú či hospodársku, so Spojenými štátmi izolovaný neustojí. USA je najsilnejšia kompaktná ekonomika a najsilnejšia vojenská mocnosť sveta. Má obrie vojenské základne v 42 krajinách na oboch pologuliach. Spojené štáty predstavujú sami osebe štvrtinu svetovej ekonomiky. Keby v obchodnej vojne zastavili prístup Pekingu na svoje obchodné trhy, Číne by ostal len Maov tablet bez “šťavy” a Čínsky múr nárekov. Čína zúfalo potrebuje prístup na americké trhy, aj keby boli podmienky pre ňu mimoriadne nepriaznivé. A Amerika to vie.

V pripade konvenčných vojenských riešení juhočínskych teritoriálnych pnutí čínske námorníctvo nie je pre námorníctvo USA žiadnym súperom. Obchodná vojna medzi Čínou a Spojenými štátmi by mala negatívne dopady v krátkodobom horizonte na obe krajiny. Ich dôsledky by ale ľahšie prekonali USA ako Čína. Peking má peniaze uložené v amerických bankách. Premiestnenie vkladov do európskych bánk by bolo riskantné. FED ma Ameriku na prvom mieste totiž od nepamäte aj bez kampane.

Rusko sa okrem svojej otvorenej vojenskej angažovanosti na Blízkom východe z obdobných pohnútok svojej energetickej globálnej stratégie angažuje aj na severe Afriky v Líbyi. V komodite, ktorú osobitne zbožnuje, teda v dodávkach zbraní. V súčasnosti prebieha ozbrojený konflikt v tejto postkaddafiho-džamahýrii medzi medzinárodne uznávanou vládou Fájiza Sarrádža v Tripolise a líbyjským parlamentom, ktorý sídli v Tobruku. V Tobruku veciam šéfuje istý poľný maršal Chalíf Haftar. Odmieta autoritu prozápadnej vlády v Tripolise a kontroluje bohaté ropné polia. Okrem Rusov sa spolieha na podporu zo strany Egypta a Spojených arabských emirátov. Poľný maršál je inak americký štátny občan. Do USA emigroval po roztržke s Kaddáfim a po jeho smrti sa sem vrátil. Líbya sa pravdepodobne v prebiehajúcej občianskej vojne ako štát definitívne rozdelí.

Rusko a Čína má spoločného strategického súpera – Spojené štáty americké. Ale bratia v triku vždy a všade to určite nie sú. Spája ich spoločný záujem na zabezpečení prežitia v konkurenčnom prostredí, ktoré geopoliticky ovplyvňujú USA. Ale konštatovať, že je to tak striktne dané a nemené vždy a všade, sa nedá. V geopolitike sú možné dohody naprieč nastaveniam. Posun v dobe zmien sa dá vždy očakávať.

V Ázií je stále počuť hlas stratených detí menom Etorofu, Kunašir, Shikotan a ostrovčekov Habomai, súhrnne Kurilských ostrovov. Pamätajú svoju japonskú mamu a tá o nich vytrvalo rokuje. Ked sa v roku 1956 normalizovali diplomatické styky medzi Japonskom a ZSSR, deklarovalo sa, že Shikotan a Habotai sa vrátia vychádzajúcemu slnku. Ale nevrátili sa. Aliaška mala svoju cenu uvedenú v kúpno-predajnej zmluve. V mierových zmluvách sa ceny neuvádzajú. Ani turecké rakety v Karibskej kríze sa neuvádzali, veď na čo aj. Boli tak staré. Shikotan a Habotai majú pred sebou ešte dlhú cestu, ale nie bezútešnú. Keď sa raz z odstupom času spolu s vychádzajúcim slnkom objavia v rozhľahlom Rusku nové investície a technologie, iste sa preto nájde kultúrne zdôvodnenie. 

Japonsko aj Čína sú mimoriadne zdržanlivé k ruským aktivitám v postsovietskom priestore, teda aj na Ukrajine. Japonsko nemá záujem sa angažovať vo veci protiruských opatrení, naopak má záujem na rozsiahlych investíciach v Rusku. Chce tak eliminovať čínsky investičný vplyv a zabrániť vzniku potenciálne antijaponskej pozície.

Všetky geopolitické snahy Moskvy, Pekingu, Washintonu podporované ich vojenskými a obchodnými akvizíciami sa v konečnom dôsledku prejavia v širšom časovom horizonte presmerovaním svetového obchodu a medzinárodného vplyvu na tieto centrá. Netreba hádam ani písať, na úkor akej “ódy na radosť” to bude. Signifikantný pre európsku pozíciu v geopolitike, “ktorá reálne neexistuje”, je nedávny výrok odchádzajúceho francúzskeho prezidenta: “My sa ubránime” a ja len dodám: “ale vo svete nič nepresadíme”. V Európe bude volebný rok 2017 rokom mnohých rozlúčkových politických party. Prežime ich dôstojne. 

Svet nie je čierno-biely, ale farebný. Odkaz občianskych a mierových hnutí je stále aktuálny aj pre globalistov, aj pre patriotov. Ich pochopenie súvislostí bude dôležité, pretože v Európe budú vládnuť súbežne.

 

Pavol Nemec

Pavol Nemec

Bloger 
  • Počet článkov:  28
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Predstav si . . . "možno si myslíš , že som rojko , ale nie som sám, dúfam, že sa jedného dňa pripojíš a svet bude žiť, ako jeden" J.W.Lennon Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu