Ukrajina

Autor: Pavol Nemec | 21.4.2016 o 23:40 | (upravené 22.4.2016 o 0:06) Karma článku: 3,81 | Prečítané:  982x

Šestotisíc kilometrov štvorcových nekonečnej roviny, veľkosť Francúzka. Štyridsať päť miliónov obyvateľov, početnosť Španielska. A napriek tomu vo svojej histórii len malo samostatná, Ukrajina.   

Ukrajina získala v modernej dobe samostatnosť  približne v rovnakom čase ako Slovensko v septembri roku 1991. V čase neriadeného a živelne sa rozpadajúceho Zväzu sovietskych socialistických republík. Toto mocenské  impérium socialistického “ost” bloku zhaslo po nepodarenom puči dobovej palácovej “verchušky”. Po malom únose a rozpačitom návrate dezorientovaného prvého osvieteného člena politbyra - “sajúzneho” prezidenta. Posledným Déja’vu prejavom zlomeného muža s kerkou severnej Ameriky na čele, zhasla aj 70 ročná vražedná mystika triedneho šialenstva mäsiara Beriju či Ježova. Z rozpadu červenej monarchie ako ríše zla sa generovala celá plejáda spoločensky veľmi rozmanitých národných štátov, medzi nimi aj Ukrajina. Po nástupníckom Rusku druhá najväčšia krajina bývalého CCCP Jurija Gagarina. 

Ukrajina svoju veľkú príležitosť samostatného rozvoja a budovania efektívnej správy štátu, premrhala. Demokratický a ekonomicky stabilný štát nevybudovala. Príčin bolo viac. Veľmi chýbala demokratická tradícia aspoň nejakej časti tohto veľkého celku. Všetky jej prvé štátotvorné kádre aj tie prezidentské, boli do nohy bývalí komunisti. Sedemdesiat ročná  červená monarchia a predtým cársky absolutizmus dlhoročne formoval mentalitu národa do totalitnej schémy. V krajine neexistoval ani v zahraničí známejší disent. Ostrovček slobodnej mysle, na ktorom by sa dal mentálne postaviť demokratický prerod spoločnosti.  Disent, ktorý lokálne existoval, bol v porovnaní s tým Ruským, len provinčný a po osamostatnení Ukrajiny sa mocensky v systéme nepresadil. Demokraciu tak zavádzali politicky bývalé kádre jednej strany, zošnurované v jednom ideovo morálnom výraze. Politické zmeny v krajine sa v podstate zvrhli na imperiálnu vlastnícku uzurpáciu  priemyselnej a politickej moci. V divokom privatizačnom procese nadobudli majetky len úzke skupiny vyvolených, teritoriálnych mocenských hráčov - oligarchov. Vytvoril sa obrovský vlastnícky rozdiel medzi bežným občanom a touto vrstvou. Kvalita života bežného občana na Ukrajine ostala  žalostne nízka, sociálne nožnice sa otvorili na široko. Všetky následné striedania politickej moci v krajine  len upevňovali mocenskú kontrolu oligarchov nad štátom a jeho občanom.  Ich štátnická snaha sa obmedzila len na zveľaďovanie nadobudnutých majetkových pomerov. Tak sa stalo, že krajina v tomto spoločensky sebecky orientovanom vývoji sa za 25 rokov vzťahovo a organizačne nereformovala a nikam zasadne geopoliticky neintegrovala. Na rozdiel od krajín povedzme V4 ktoré urazili veľký kus cesty za rovnaké obdobie v oboch súčastiach. Ukrajina prešla v podstate vždy len bolestivým striedaním vnútro-politickej moci. V sprievode falošnej nádeje a následného fatálneho sklamania. Medzné spoločenské turbulencie dosahovali parametre paralýzy až komatu spoločenského života. Typu oranžová revolúcia či Majdan. Ani tie najväčšie politické vypätia, ale nenarušili zavedený oligarchický model riadenia spoločnosti. V systémovej hierarchii  výhod sa len upravovali mená čerpatelov koncových pôžitkov, ale bežný občan medzi nimi chýbal. Tento identifikačný rys ukrajinského kapitalistického “samoderžavia” funguje dodnes.

Okrem toho krajina je rozdelená kultúrne aj názorovo. Predovšetkým ohľadom smerovania svojej zahraničnej politiky v rámci geopolitiky. Kým západná časť Ukrajiny je náchylná k priradeniu sa k Európskej únií, tak východná naopak k Rusku. Rusko ma na krajinu veľký politický i hospodársky vplyv. Už od jej samostatnosti malo svoje neskrývané záujmy v rusofilných oblastiach východnej Ukrajiny. Patria sem región Donbas, autonómny polostrov Krym a Sevastopol - kotvisko Ruskej Čiernomorskej flotily. Ruský Krym daroval v rámci jednotného Zväzu sovietskych socialistických republík Ukrajine v roku 1954 jeho vtedajší vodca Chruščov. Treba však povedať, že Krym mal po celý čas v samostatnej Ukrajine, teda od roku 1991 autonómne postavenie s vlastným parlamentom a ústavou. Vnútorné vzťahy Krymu so samostatným Ukrajinským štátom boli vždy napäté. Rusko sa po rozpade Sovietskeho zväzu na rozdiel od Ukrajiny revitalizovalo ekonomicky, hospodársky  i politicky. Našlo si nového lídra a ten svoju mocenskú dvojičku. Spolu s ním  z Ruska urobili svojskú demokratickú monarchiu s hospodárstvom politicky riadeného trhu. Hlavne toho nerastného a vojensko-priemyselného. Kvalita, modernosť a organizovanosť Ruských odzbrojených  síl vždy robila Rusko, Ruskom a z Ruska  výrazného geopolitického hráča. S výkonnosťou Ruského hospodárstva ako celku, je to už podstatne slabšie.  Rusko patrí k priemerným ekonomikám sveta. Hospodársky ho nad vodou držia nerasty a zbrojné technológie. Ukrajina aj po získaní samostatnosti nikdy nevypadla z priorít Ruského zahraničnopolitického a bezpečnostného záujmu. Výrazne sa to prejavilo v čase keď vznikla Ukrajinská vnútropolitická kríza zvaná Majdan. Majdan vyvrcholil útekom prezidenta Ukrajiny do Ruska a novými prezidentskými voľbami. Spoločenské prejavy politickej nespokojnosti prerástli v jednotlivých regiónoch Ukrajiny k prejavom rozsiahlej občianskej neposlušnosti, často násilnej povahy. Na túto situáciu reagovalo Rusko, tak že hybridnou vojnou obsadilo Ukrajinskú  autonómnu republiku Krym. Neskôr ju anektovalo na podklade referenda, ktoré po obsadení na Kryme zorganizovalo. Ukrajinci a Krymský Tatári referendum bojkotovali. Formálne sa proces anexie slávnostne ukončil schválením prijatia Krymu do Ruskej federácie v Ruskej dume. Celý tento akt je možné považovať za porušenie medzinárodného práva. Ruský stratégovia obhajujú legalitu svojho činu projekciou na prípad uplatnenia obdobného postupu pri odtrhnutí Srbskej provincie Kosovo od Srbska  a vytvorenie samostatného  Kosovského štátu. Naša krajina neuznala ani jedno riešenie, takže v tomto ohľade máme zahraničnopolitickú kontinuitu. Sme názorovo konzistentný a striktne odmietame akékoľvek jednostranné teritoriálne zmeny. V strednej Európe máme s jednostrannými územnými anexiami a ich negatívnymi dôsledkami, svoje bohaté skúsenosti.

Druhý bod územného konfliktu medzi Ukrajinou a Ruskom predstavuje občiansky odpor v Luhanskej a Donbaskej oblasti na východe Ukrajiny. Sú to oblasti Ukrajiny s vysokým stupňom afinity k Ruskej federácii.  Rusko  používa pre toto teritórium jednostranne i názov Novo Rusko,  čo je reminiscencia z cárskych dôb. Rusko vojensky, materiálne, logisticky i personálne tento občiansky odpor podporuje, aj keď oficiálne to kategoricky popiera. Formálne sa obe strany sporu zaviazali Minskými dohodami ku konzervovaniu územného status quo. Čim sa sa výhľadovo alokoval čas na možné úvahy a budúce kompromisy, ale hlavne sa zastavilo militantné eskalovanie konfliktu. EÚ a USA sa rozhodli nevyzbrojiť modernými zbrojnými systémami Ukrajinské ozbrojené sily. Čím Ukrajine jasne naznačili, že akékoľvek eskalovanie vojenského konfliktu v priamej konfrontácii s vojenskou mocou Ruskej federácie ostane bez odozvy EÚ i USA.  Priama konfrontácia USA a Ruska je vylúčená tu, na blízkom východe i všade vo svete. To je základné pravidlo geopolitiky.

Geopolitické súboje sa uskutočňujú  medzi mocnosťami striktne len v hospodárskej rovine. V širších časových horizontoch sú účinné a zvyknú slabšieho bolieť. Pekným príkladom účinnosti takejto konfrontácie je výsledok studenej vojny. Rusko v hospodárskych súbojoch ťahá za krátky koniec. Európska únia nie je vojenská, ale hospodárska mocnosť. Jej embargo na vývozy a dovozy Rusko bolia. Nie je pravda, že sú neúčinne. Sú účinné. Aj tie najnovšie týkajúce sa zrušenia embarga Iránu na vývoz ropy. Predstavujú síce ekonomický výhražný prst USA najmä proti podpornej politike wahhábistickej Saudskej Arábie smerom ku konfesijným sunitským militantom, ale dotýkajú sa negatívne aj obchodných záujmov Ruska. Keďže OPEC sa na žiadnej spoločnej cene či objeme ťažby ropy v najbližšej dobe nedohodne. Irán chce totiž dohnať vo svojej ťažbe zameškané. A dohodu hatí i neriadená ťažba čierneho zlata na “hulváta”  z konfliktných zón Daeš, ako sú Líbya, Sýria a Irak.

V širšom časovom horizonte môže hospodársky tlak svetového obchodu napomôcť k pragmatickému postoju i  Ruskej strany v praktických riešeniach územného a záujmového sporu na Ukrajine.  Pomoc EÚ a USA  Ukrajine sa teda pragmaticky sústreďuje na reorganizáciu Ukrajiny z hľadiska riadenia štátu a výkonu štátnej správy. Je tu snaha potlačiť oligarchicky a sebecky neefektívne riadený štát s permanentne revolučne naladenou spoločnosťou nespokojných občanov. Zlepšiť ich životnú úroveň vo všetkých jej oblastiach a zmeniť tak dlhoročné negatívne trendy. A to je sizyfovská práca na viac rokov. Tuto líniu riešenia politicky zastrešujú  iniciatívy “Bidenovského” typu a série poradcov z rôznych štátov v rôznych oblastiach pomáhajúcich Ukrajinskej štátnej správe reprofilovať a ekonomicky stabilizovať krajinu. Aj Slovensko ma v iniciatíve svojich zástupcov. 

V súčasnosti je možné badať nespokojnosť americkej administratívy s vývojom v  oblasti. Nespokojnosť i s post majdanovým riadeným krajiny. Na Ukrajine sú totiž napriek deklarovanej snahe prítomné veľké a objektívne pnutia v jednotlivých segmentoch výkonnej moci. Personifikované do rozporov medzi prezidentom a premiérom, novým i starým. Spormi medzi jednotlivými gubernátormi a oligarchickými štruktúrami v regiónoch. Interpersonálne pnutia i systémové nezhody v realizovaných opatreniach brzdia reformy a potrebné zmeny. Atakovaný oligarchovia na ochranu svojich záujmov často hľadajú pomoc a ochranu pred reformistami u prezidenta a často ju tam i dostanú. Veľa pochybností do vnútornej politiky Ukrajiny vniesli aj papiere z Panamy. V oficiálnom postoji k spôsobu riešenia občianskeho konfliktu na východe Ukrajiny stále prevláda viac vnútorne militantný náhľad ako optika konsenzu. Bojujúce strany sa navzájom striktne nazývajú len hanlivými prívlastkami, ako teroristi a fašisti. V rámci protiteroristických operácii sa v štáte ruší aj používanie ruštiny ako druhého štátneho jazyka. V rámci protifašistickej operácie sa zase poskytuje skrytá podpora bojujúcej strane “Novo Ruska”. Jednoducho veci sa hrotia a nedávajú zatiaľ veľa šancí na pragmatickú dohodu do budúcna. Návrhy odbojných regiónov na federalizáciu sa tvrdo odmietajú. USA majú záujem, aby hospodárske sankcie EÚ ostali v platnosti i po uplynutí doby platnosti tých súčasných.  EÚ sa zrejme k tomuto názoru prikloní. Nemecko sa už ale nechalo počuť,  že navrhne vrátiť Rusko do medzinárodného formátu G8. V každom prípade členstvo Ukrajiny v EÚ či v NATO je odložené na neurčito.  Myslím, že v najbližšej dobe Ukrajinu čaká dlhá cesta na  ktorej bude musieť spraviť veľa bolestivého a veľa politicky nepredstaviteľného vo svojej vnútornej správe, ale i vo vzťahu s Ruskou federáciou. Inak sa Ukrajina len ťažko stane takou, akou chce byt. Úspešnou, zodpovednou, stabilnou a integrovanou krajinou. Je to dosiahnuteľné, ale musí si uvedomiť, že hlavne vlastným úsilím. Ukrajinským úsilím.

Bude to trvať ešte dosť dlhý čas, aby sa našlo obojstranne akceptované politické riešenie pre Krym či Luhanskú a Donbaskú samozvanú republiku. Riešenie akceptované predovšetkým Ukrajinou a Ruskou federáciou a následne i medzinárodným fórom ako EÚ a USA. Možno výsledkom dohody bude akceptovanie “Rakúskeho modelu” trvalej neutrality schválenej ústavnou väčšinou v Ukrajinskom parlamente, ako nárazníkovej zóny. Možno akceptácia straty Krymu a federatívne usporiadanie pre východné oblasti. Možno to treba brať pragmaticky, ako nutnú historickú cenu za živelnosť a nevysporiadanosť politických procesov spred 25 rokov. Možno to je i cena za plnú budúcu integráciu Ukrajiny do EÚ, Schengenu či Eurozóny. V politickom živote krajín sa zrejme budú musieť robiť kompromisy, vzhľadom na politické a mocenské rešpektovanie súčasnej reality. Alebo aj nie. A bude sa bojovať celé generácie v krvavých jatkách nenávistným slovom či zbraňou. V dlhoročných stretoch živených dedičným traumatom a historickou krivdou. A bude sa súdiť v Háagu na medzinárodnom súdnom dvore o majetky. V desiatkach sporoch. Roky. Dá sa to aj tak. Všetko je to v ľuďoch a o ich úvahách o týchto malých sporných fliačkoch zeme na veľkej modrej planéte v nekonečnom vesmíre. Možno to dokážu už tí súčasný ľudia a možno na vzájomnú dohodu, bude potrebné počkať na celú novú generáciu sporných strán. Objektívnejšiu, pragmatickejšiu, priamo nezaťaženú dobovým konfliktom. Ja len dúfam, že raz nastane v Európskej únií doba, keď sa bude dať povedať, vitaj Ukrajina. Zatiaľ to bude len v bezvízovom styku.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?