Schengenská hranica a Európska únia

Autor: Pavol Nemec | 11.4.2016 o 22:16 | (upravené 11.4.2016 o 23:32) Karma článku: 3,60 | Prečítané:  556x

Európa, nechránený svetadiel. Stredomorská vstupná brána menom Kos. Nech sa páči, Európska frivolná azylová politika v praxi. Liečiť ju má unitarizmus nadnárodného celku. Úniové národy a štáty, toto chcete?

Trojmetrový ostnatý plot, strážne veže, signálne nástrahy, ostré náboje a ostrý pes medzi zábranami… Takáto realita železnej opony, ako hranice medzi štátmi je definitívna minulosť. Železná opona ľudí nechránila, ale väznila. 

Schengenská  hranica má inú ideu i dimenziu. Zrušila vnútorné hranice medzi priateľmi. Štátmi a ich národmi s podobnými hodnotami. Ekonomickými, právnymi, názorovými. Jej základným motívom je voľný pohyb osôb, tovarov a služieb v jej vnútri. Bez diskusie krok správnym smerom. Zabezpečenie tejto jedinečnej európskej vymoženosti, ale niečo stojí. Stojí to na zabezpečení vonkajších Schengenských hraníc vlastnými silami dotknutých štátov a v prípade potreby, aj za pomoci ostatných členských štátov. Stojí to na zabezpečení bezpečnosti všetkých úniových občanov v zmenenom prostredí. Tento záujem je záujmom všetkých Európanov.  Toľko vznešená “papierová” teória integračných dokumentov. A teraz stret s realitou.

Júl - August 2015,  Schengenská hranica,  ostrov Kos, Grécko, Európska únia. 

Tridsať stupňov v tieni. Slnečné leto v lenivom výraze života s minimom textílií na tele na ostrove v Stredomorí. Pobyt all inkluzíve so všetkým čo k tomu patrí. V podstate nič neobvyklé so slamkou v kokteily sledujete z lehátka v tieni slnečníka ubiehajúce dni. Blízkovýchodný nepokoj tu nie je cítiť, keby sa so železnou pravidelnosťou neobjavovali v nafukovacích člnoch na rannom horizonte mora noví a noví ľudia - ilegálny migranti. Ostrov Kos je pretiahnutý zo severovýchodu na juhozápad ako talianska čižma. Na jeho severe leží hlavné mesto ostrova Kos - Kos a oproti nemu  Turecko. Vzdušnou čiarou cca päť kilometrov prelínajúcich sa pokojným morom s hľadinou ako zrkadlo.  Aj voľným okom môžete vidieť na Tureckom horizonte mesto Bodrum. V noci romanticky osvetlené. Čarovný kus zeme medzi politicky a historicky rozdielnymi štátmi s mnohými vzájomnými svármi. Úzky morský koridor križujú obrie lode i malé plavidlá. Je to hlavná námorná trasa do najväčšieho kontinentálneho Gréckeho prístavu Pireus. Ranný obraz preplnených nafukovacích člnov plných ľudí prichádzajúcich od Tureckých brehov k tým Gréckym sa z romantického obrazu vymyká. Medzi štvrtou a piatou hodinou rannou ich chatrné plavidlá križujú námornú trasu. Je to ich čas. Každý deň ste tu mohli vidieť päť či šesť takýchto člnov. V každom päťdesiat až sedemdesiat migrantov. Pláž hotela aj celej turistickej oblasti bola situovaná s výhľadom na Turecko. Kúsok od nás bola policajná stanica “srdce Schengenskej ostrahy ostrova Kos” v dramaticky omračujúcej sile troch mužov.  Jeden s ďalekohľadom pozoroval v “kukani” horizont a zdravil turistov prechádzajúcich sa popri mori medzi jednotlivými hotelovými plážami. Zvyšní  dvaja stáli na rampe pri pobrežnej ceste ostrova z druhej strany základne. Tam nemenej aktívne zdravili hlavne sporo odeté turistky. V tieni miestneho  „keru“ neznámeho pôvodu boli letmo pohodené dva terénne mercedesy. V prístave hlavného mesta bolo možné pozorovať ešte jeden policajný  čln.  A to bolo tak všetko. Celý Schengen. Keď ste si ráno privstali, napríklad kvôli zážitku pozorovania východu slnka. Tak ste to vylodenie mohli vzhliadnuť vlastnými očami. Približne 300 nových ilegálnych migrantov  na brehu únie každý deň. Len tu na našej pláži. Miesto pristátia bolo v momente zahádzané odevmi hlavne záchrannými vestami. Mnohé z nich plávali aj v mori.  Navzdory  opakujúcim sa záberom známych z televízií o rodinách s deťmi, bol reálny zážitok iný. Osemdesiat percent ilegálnych migrantov tvorili muži.  Neporiadok po ich nelegálnom pristátí odpratávali zamestnanci hotelov, ktorí ich aj odvádzali v ľudskom vláčiku k rozmarnej trojici „pohoďákov“ na vojenskú základňu.

Hlavné mesto ostrova Kos bolo utečencami preplnené.  Všetky jeho verejne prístupné priestory  -nábrežie, prístav, lavičky, parky, opustené hotely boli plné blízkovýchodných mužov. Okrem otravných pohľadov a ojedinelých sexystických pokrikov na ženy sa inak nežiaduco neprejavovali. Raz za týždeň sa v prístave zjavil obrí lodný transportér a nalodil stovky ilegálnych utečencov. Cieľ plavby,  kontinentálne Grécko. Tam si ich už prevzali noví prevádzači a nasledovalo ďalšie ilegálne prekročenie hraníc na trase Macedónsko, Srbsko, Maďarsko, Rakúsko, Nemecko. Grécky Schengen zoči voči ilegálnym migrantom je naozaj formálnou hranicou. Dovolím si tvrdiť, že nelegálnu migráciu nezastavuje, ale mnohé z jeho nelegálnych súčastí z nej profituje.  

V Tureckých záchytných táboroch je v súčasnosti cca dva milióny utečencov. Európska únia sa nedávno rozhodla Tureckej republike prispieť po rozmenení veľkých čísiel na menšie, zhruba sumou osemdesiat euro na jedného utečenca mesačne. Ako protihodnota bude funkčná readmisná dohoda a zlepšená ochrana vlastných Tureckých hraníc. Možno.

Riešenie blízkovýchodného konfliktu je vďaka rôznym záujmom - kmeňovým, lokálnym i veľmocenským v nedohľadne. Hlavným dôvodom konfliktu ale ostáva, neschopnosť blízkovýchodných národov udržať si vo funkčnom stave svoje domovské štáty vnútropolitickým konsenzom. Je preto predpoklad, že zníženú kvalitu života si budú v tejto oblasti musieť žiť mnohé generácie ich ľudí či už v bojových zónach alebo v internácií v rôznych štátoch sveta.  

Grécko sa správne rozpadá, pod tlakom vnútorných i vonkajších okolností. Krajina ktorá dala zo svojho antického poznania svetu demokraciu. Krajina, ktorá je kolískou usporiadania  civilizovaného sveta, takého ako ho dnes poznáme. Odovzdala svoje poznanie iným národom a sama rezignovala na vlastnú správu. Škoda. Súčasné Grécko predstavuje krajinu nestráženého vstupu do Schengenského priestoru. To je realita. 

Som toho názoru, že individuálne primanie utečencov je dlhoročnou praxou každej európskej krajiny. Vzájomne sa líšia len intenzitou tohto procesu. Primanie celých tisícových či desať tisícových spoločenstiev naraz s veľmi odlišnou kultúrnou skúsenosťou je nedomyslené a rizikové pre pôvodné spoločenstvá domovských štátov. Takéto početné migračné celky sa v novej krajine neasimilujú, ale naopak izolujú  do etnických či konfesijných kompaktných celkov - get. Následne sa  stávajú  konkurenčnou subkultúrou s nízkym stupňom socializácie s novou domovskou krajinou a slabým uplatnením na miestnom pracovnom trhu. Izolácia podporuje riziko neželanej názorovej radikalizácie prameniacej hlavne z miestnej sociálnej frustrácie i vplyvu radikálnych hnutí z ich pôvodných štátov.

Západoeurópske krajiny majú ako bývalé koloniálne svetové mocnosti,  určitý pocitový rest k blízkemu východu,  či krajinám tretieho sveta. I z tohto pocitu sa odvíja aj ich určitá migračná benevolencia z minulosti i súčasnosti. V prípade Nemecka bol dôvod benevolentnej migračnej politiky iný. Po druhej svetovej vojne bolo potrebné pragmaticky doplniť pracovný trh o pracovnú silu po ničivej vojne. Východná a stredná Európa takúto historickú skúsenosť nemá. Komunistická izolácia tiež nepodporovala výraznú migráciu obyvateľstva z iných kultúr. Jediná východoeurópska skúsenosť v modernej dobe s migrujúcou subkultúrou, ktorá ju doteraz ovplyvňuje v rozhodovaní je tá Rómska. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa zastavilo kočovanie Rómov po území celej monarchie. Stali sa občanmi národných nástupníckych štátov, na miestach, kde ich vznik zastihol. Dekrétom prezidenta Masaryka sa zastavilo kočovanie i v rámci vtedajšej Československej republiky. Čim nastali lokálne problémy, ktoré zapríčinili veľké kultúrne rozdiely medzi územnými subkultúrami zrazu sústredenými dlhodobo na jednom mieste. Kultúrne rozdiely tu boli aj pred tím, ale ich koncertovaná sila sa pri kočovnom životnom štýle Rómskeho etnika po veľkej monarchii nemala šancu, tak intenzívne lokálne prejaviť. Kočovný život  Rómskeho etnika prinášal i lepšie uplatnenie na pracovnom trhu. Keď sa sanovali isté  špecifické znalosti komunity vždy na inom mieste. Po ich saturácií, kočovali ďalej. Dnes môžeme konštatovať, že túto rozdielnu subkultúru napriek tomu, že v tomto priestore bola prítomná vždy, sme nedokázali kultúrne ani organizačne dostatočne absorbovať. A pravdu povediac, ani ona nás. I preto  tieto dva európske názorové prúdy na spôsob riešenia rozsiahlej migrácie sú a budú v spoločnej Európskej únii, tak dramaticky rozdielne v jej výslednom posúdení. 

Napriek tomu si myslím, že dohoda o spoločnom postupe by mala nastať. Pri jej získavaní iste nebude potreba sa navzájom traumatizovať hanlivými prívlastkami, lebo nezodpovedajú skutočnosti. Mali by sme vo výslednom konsenze rešpektovať fakt, že každé národné spoločenstvo v Európskej únii má zvrchované právo si o svojej azylovej politike rozhodnúť samo. Je  to miera spravodlivého kompromisu. Pričom každý úniový štát si musí toto svoje individuálne rozhodnutie uplatniť tak, aby nenarušilo bezpečnosť ostatných členských krajín v spoločnom Schengenskom priestore. Slovensko ako predsedajúca krajina únie by tento rok mohla tomuto procesu napomôcť. Je integrovaná ohľadom spôsobu riešenia migračnej krízy v názorovo konzistentnom celku s názvom V4. Tento celok má ambíciu i potenciál na názorovú synergiu ohľadom migračnej krízy i väčšieho celku ako je on sám. Krajiny ako Rakúsko, Slovinsko, Chorvátsko, Rumunsko, Bulharsko a pobaltské štáty sú v dosahu ostrova pozitívnej deviácie V4. Energia celého tohto lobistického ”súštátia” je energia, ktorá dokáže v spoločnej únii veci politicky meniť napriamo.

Som toho názoru, že prejav súčasnej Európskej komisie v migračnej kríze je veľmi nevyvážený a jednostranný. Opakovane predkladá napriek deklarovanému nesúhlasu čoraz väčšieho počtu členských krajín, len jednu izolovanú predstavu jej riešenia. Tú Nemeckú. Myslím, že takýmto  postojom politicky traumatizuje úniový priestor a radikalizuje občianske spoločnosti v jednotlivých úniových národných štátoch. Stojí za úvahu spojiť nespokojnosť  s postupom Európskej komisie v otázkach migračnej krízy s personálnymi zmenami v Európskej komisii. Zmena je život a európsky projekt je živý projekt, ktorý nestojí na zadubených jednotlivcoch. Musíme mať v sebe silu i odvahu sa aj v európskych témach pohnúť politicky ďalej. Ak to nedokážeme, politická odstredivá sila pre odchod z únie bude v národných štátoch len silnieť. A nebude to iba Británia, čo otvorene takto uvažuje. Je tu aj možnosť, že Európska únia sa premení na úniu výnimiek. Ak sa pri každom navrhovanom európskom riešení bude zabúdať rešpektovať zásadný fakt. A to, že žiadne zvrchované národné spoločenstvo nemá ambíciu stať sa nesvojprávnou kolóniou.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?