reklama

Predstav si . . .

VOX POPULI VOX DEI, iba že by nie. Nie veľmi agitačný blog k parlamentným voľbám na dlhý zimný večer. Jeho obsah je vyslovene nevhodné čítanie pre prvovoličov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

PREDSTAV SI . . . 

 Predstav si, aj keď máš ten pocit, že všetko z minulosti tu už raz bolo, že plynutie času, života a spoločenských interakcií nezastavíš. Predstav si, že ľudské spoločenstvá menia svoje vnútorné vzťahy, neustále v neochvejnej viere, “že bude lepšie” roky, desaťročia, stáročia po sebe. Tieto zmeny ľudia činia viac, inokedy menej úspešne. Pred Kristom, aj po Kristovi. Tento zákonitý proces sa prenáša z generácie na generáciu. Ani mi dnes, nie sme výnimkou. 

 Priemyselnými revolúciami, vedecko-technickým pokrokom či informačným vekom o sebe toho viac vieme. O prírodných zákonitostiach, chémii, fyzike či svete. Ale i tak, je to veľmi malá úroveň poznania na to, aby sme mohli povedať, že už sme dokonalí a všetkého znalí. Vo svojom vnútri sme stále rovnakí ľudia, zo všetkými svojimi cnosťami i necnosťami, svetlými i temnými stránkami svojej omylnej podstaty. Ktosi múdry povedal: “Tma neexistuje, existuje len málo svetla, chlad neexistuje existuje, len málo tepla a zlo neexistuje, existuje len málo lásky”. Ľudstvo má svoje civilizačné hodnoty zakódované v spoločenstve, v ktorom žije. Toto civilizačné nastavenie výrazne ovplyvňuje individuálny prejav každého jednotlivca v danom celku. Ak je v ľudskej spoločnosti hodnotovo málo svetla, tepla a lásky, prejaví sa temná povaha našej podstaty. Zažili sme v dejinách chvíle, keď najvyššou civilizačnou hodnotou bola smrť. Keď falošní proroci rafinovanou formou šírili tieto zvesti. Boli tu dni, keď sme riešili spory najnižšími pudmi, vzájomným vraždením a vojnou. V histórii ľudských spoločenstiev sme zažili i čistú radosť zo života a poznanie. Keď vnútorné usporiadanie vzťahov naopak stavalo na tom pozitívnom, čo je v nás. Každá generácia si toto spoločenské nastavenie hľadá nanovo s vlastnou dobovou identitou a istou mierou medzigeneračnej pamäte aj amnézie súčasne. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Ľudia dvadsiateho storočia vyšli po civilizačnom armagedone dvoch veľkých vojen cestou budovania stabilnej, slobodnej a prosperujúcej spoločnosti. O dvadsiatom storočí sa hovorí aj ako o storočí obyčajného človeka. V storočí obyčajného človeka paralelne dve výrazné štátotvorné idey hľadali optimálny variant usporiadania vecí verejných. Idea demokracie ako pluralitného modelu politickej súťaže myšlienok v slobodných voľbách a slobodného podnikania, trhovej ekonomiky. A idea diktatúry proletariátu, diktátu jednej pravdy, jednej myšlienky, jedného svetonázoru. Unitaristická teória jednej pravdy v politickom systéme viedla v ľudskom spoločenstve k potlačeniu ľudskej prirodzenosti a pocitu neslobody. Obrannou reakciou pred diktátom bol vznik riadenej schizofrénie v správaní a nesúladu prejavov a skutkov. V hospodárskej oblasti bol dôsledok tejto idey neefektívne a stagnujúce plánované hospodárstvo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Diktatúru proletariátu ukončila v krajine pred 27 rokmi formálne pragmatická dohoda zúčastnených. Širší spoločenský konsenzus pozostával v kooptácií zástupcov dobových občianskych hnutí do riadiacich štruktúr štátu a dohoda o zorganizovaní slobodných volieb. Takto idylicky realizovaný prechod moci mal neskôr za následok, že bývalé komunistické kádre sa výrazne presadili v privatizačnom procese rokov deväťdesiatich. Využili svoj celkový výborný národohospodársky prehľad a osobnú znalosť ekonomických väzieb. Komunistické kádre aj ich deti mali veľmi dobré vzdelanie, zahraničné nevnímajúc. Disponovali kontaktmi predovšetkým v oblasti zahraničného obchodu. Niektorí z nich mali i znalosti z citlivých oblastí, ktoré vedeli necitlivo použiť a tak si otvoriť aj tie dvere, ktoré boli pre všetkých ostatných zatvorené. Po slobodných voľbách v roku 1990 sa štát začal postupne meniť organizačne i ekonomicky. Nastoľovalo sa demokratické usporiadanie moci. Prostredníctvom zvolených zastúpení politických strán sa budoval a upevňoval parlamentný charakter kreovania štátnej moci. Ekonomické zmeny predstavovali predovšetkým prechod od plánovaného hospodárstva k trhovej ekonomike a prechod od spoločného vlastníctva k súkromnému vlastníctvu. V tomto duchu sa vykonávali aj legislatívne zmeny v štáte.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 “Divoké deväťdesiate”.

 V deväťdesiatich rokoch sa naplno realizovali organizačné a ekonomické zmeny. Ich realizátormi boli politické strany tvoriace parlamentnú väčšinu a ich nominanti v štátnej exekutíve. Po slobodných voľbách sa menilo územnosprávne usporiadanie, pôsobenie inštitúcií, legislatívne rámce a ekonomický charakter štátu. Politici vytvárali v privatizačnom procese novú kapitatotvornú vrstvu zbohatlíkov (zbohatlík je chudák s peniazmi), ktorá sa neskôr rôzne preskupovala a formovala do podoby dnešných finančných skupín. V parlamente sa vykonávali neustále nové legislatívne zmeny upravujúce podnikanie. Z odstupom času, často krát veľmi účelovo v podstate na objednávku úzkeho záujmu. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 V deväťdesiatich rokoch sa v rámci rovnakých možností pre všetkých a istého generálneho pardonu pouvoľňovali z väzení na amnestiu prezidenta republiky rôzne kriminálne živly. Kriminálne živly vypudené do nestabilných a transformujúcich sa spoločenských pomerov najprv v autonómnych, živelných, krvavých a násilných kriminálnych činoch formovali organizovaný zločin. Neskôr sa z autonómnych pozícii, pod zvýšeným tlakom stabilizujúceho bezpečnostného aparátu a rastúceho odporu spoločnosti proti otvorenému násiliu v uliciach, porozmiestňovali do výkonu trestu a časť do područia medzičasom už spoločensky etablovaných mocných bielych golierov pre práce “sofistikovanejšieho charakteru”. 

 Bezpečnostný aparát štátu, bol po zmene režimu destabilizovaný. Z rôznych dôvodov, objektívnych aj subjektívnych. Jeho nové kreovanie a pôsobenie bolo posledných 26 rokoch úzko späté s politickou špičkou spravujúcou štát. Táto systémová chyba sa negatívne prejavila a negatívne sa prejavuje až do dnešných dní zjavnou neefektivitou a zlyhaním v rozhodujúcich procesoch vyšetrovania podozrení a káuz veľkej politiky. V tomto kontexte nie je prečo veľmi chváliť ani generálnu prokuratúru či súdnu moc v štáte, ktoré na svoje obdobie “reformácie” tiež trpezlivo čakajú 26 rokov. Ani dnes v krajine nie je dostatočný spoločenský tlak ani verejná objednávka, ktorá by pretavená do politickej moci systémovo bezpečnostným zložkám, generálnej prokuratúre či súdnej moci obdobie reformácie dopriala. K celkovému chaotickému spoločenskému posunu “divokých deväťdesiatych”, neprispelo ani delenie republiky a organizácia zmenšeného štátu de facto na novo. Kauzy a kauzičky, spoločenské i ekonomické otrasy, sprevádzali transformačný proces krajiny po celý čas.

“Roky konsolidačné a roky konzervačnej istoty” 

 Prelom storočia priniesol novú politickú klímu, ktorá vplyvom priaznivejších vnútropolitických a následne i zahraničnopolitických pomerov naštartovala širšiu integráciu krajiny do európskych hospodárskych, politických a bezpečnostných štruktúr. Stabilizoval sa aj bankový sektor, čo prispelo k výraznej stabilizácii ekonomických pomerov. V rámci upraveného politického prostredia zmenilo niekoľko významných strategických podnikov svojich vlastníkov. Vlastnícky sa reštrukturalizovalo i niekoľko pôvodne privatizovaných súkromných podnikov. S predmetným procesom prišlo, ako keby k mentálnemu, aj praktickému vyrovnaniu oboch súperiacich politických i ekonomických elít. V širších súvislostiach to znamenalo z oboch strán aj plnú akceptáciu štátnopolitických pomerov vzniknutých po roku 1989 a 1993 v krajine. 

 Ako čas plynul etablované finančné skupiny v pozadí postupne preberali opraty moci a chápali, že zo štátom ako organizačným celkom nie je možné bojovať. Výhodnejšie je ho ovládať, po línii politického rozhodovania a tak formálne spravovať a riadiť. Vychádzali z postulátu, že ekonomicky a záujmovo ich najefektívnejšie koexistencia zo štátom sa bude vytvárať v takto usporiadaných mocenských pomeroch. Finančné skupiny a veľkopodnikatelia, už ekonomicky vlastnili dostatočné výrobné kapacity. Vlastnili aj rúry a siete, ako sa pejoratívne nazývali strategické podniky. Na udržiavanie a zveľaďovanie svojich novo nadobudnutých ekonomických impérií, potrebovali politickú stabilitu a skrytý podiel na rozhodovaní. V politickej praxi to znamenalo mať legislatívne prívetivé prostredie pre vlastné podnikanie, štátne zákazky pre svoje výrobné kapacity, prístup k štátnym a európskym podporným fondom a zaručenú bezstresnosť pre prípadné vlastné nezákonné prešľapy z minulosti, prítomnosti či budúcnosti. Všetky tieto predpoklady sa združili do rozhodnutia vytvárať vlastné politické strany v dohode s hotovými či perspektívnymi lídrami, ale aj bez nich. 

 Skupovaním masovokomunikačných prostriedkov, ako sú televízne či rozhlasové stanice, printové médiá, začali budovať vlastné mediálne domy. Mediálne domy, následne usmerňujú informačné toky v spoločenskom matrixe ako puzzle. Vytvárajú virtuálnu realitu na mieru spoločenskej objednávky, formujú verejnú mienku v rôznych záujmových oblastiach, čisto, jemne, podprahovo. Chvália, karhajú, pranierujú machiavelisticky v línii želaného záujmu. Politika je panské huncútstvo. Toto staré porekadlo preložené do dnešnej reči znie na politiku treba peniaze a veľa peňazí. Spájanie tváre s menom a obsahom je veľmi drahé. Hlavne na začiatku tvorby budúceho politika či politickej strany. Tento proces budovania politických lídrov, prúdov a strán sa v posledných 15 rokoch v krajine dotiahol v podstate do dokonalosti. 

 Predstav si, že krajinu si finančné skupiny spravujú ako svoju eseročku s dvadsiatimi spolumajiteľmi. Štát majú rozpalcenovaný podľa priemyselných odvetví, ako napríklad zdravotníctvo, energetika, doprava, pôdohospodárstvo a pod. Politický systém štátu predstavuje pre ľudí v takomto pozadí v podstate jeden celok. Sumárne by sa dal tento politický tvar pomenovať z pohľadu finančných skupín po každých slobodných voľbách axiómou: 

 Vždy prídu naši. A naši majú noty. A podľa nôt sa hrá, spravidla štyri roky. Malé zmeny v zastúpení politických strán prinášajú v pozadí finančných tokov často len kozmetické zmeny. Štát spravovaný, ako spoločnosť s ručeným obmedzeným v ktorom jediné ručenie je politická zodpovednosť o ktorej síce nikto nevie čo to je, ale každý si na ňu neomyľne spomenie, keď sa treba formálne vyviniť a beztresne opustiť politický ring bez ďalších následkov.

 Štát ako obchodná spoločnosť funguje ako integrovaný a disciplinovaný verejný obstarávateľ. Organizuje megatendre, bezbrehé nákupy, sprevádzané vhodným rétorickým cvičením, spoliehajúcim sa na metúcu podstatu veľkých čísel. Splátky sa zvyknú rozložiť v širšom časovom horizonte. Pohupkávanie štátneho dlhu niekde na hranici pred spustením dlhovej brzdy je detail nevhodný pozornosti. Dodávateľmi služieb, tovarov či prác sú spravidla neznámi schránkari z Cypru či Belizé, prítomní raz samostatne inokedy v konzorciu. Ceny takýchto obstarávaní sú v našej krajine v porovnaní s obdobnými obstarávaniami z okolitých krajín vždy najnižšie, iba, že by nie. 

 V štáte uzurpačnej elity pernamentne profituje len úzka skupina občanov - oligarchov. Stredná vrstva je slabá, spoločenská vrstva za ňou už vlastne ani nežije, ale prežíva je to chudoba. Sociálne nožnice sa otvárajú dokorán. Atmosféra v spoločnosti hustne mrzutosťou z arogantne sa šíriacej otravy demokratickej správy. Na pozadí absolutisticky uplatňovanej technológie moci peňazí a vplyvu, silnie systémom neriadená vlna občianskeho aktivizmu. 

 Občiansky aktivizmus vo forme občianskych iniciatív začína formulovať a prezentovať nespokojnosť v jednotlivých oblastiach verejného sektora. V súčasnosti sa táto nespokojnosť prejavuje najmä v školstve medzi učiteľmi a zdravotníctve medzi sestrami. Pracovníkmi štátnych organizácií, ktorí sa už odmietajú tešiť z takých maličkostí, ako sú ich platy. Vzdelanými a málo platenými profesiami pracujúcimi v často archaických budovách a pracovných podmienkach známych z historických filmov. Pracovníkmi, ktorých pridaná hodnota spoločnosti je nepomerne vyššia, ako ich súčasná mzda. Stredná vrstva ma v našej krajine priemerné zárobky posadenými hlboko pod únijných priemer. 

 Predstav si, že náš štát po 26 rokov dospel do stavu spoločenského marazmu a nutne potrebuje hodnotovú a štrukturálnu opravu. Volebné oblbovačky, plagátové rýmovačky a nasprostasté rokmi rozžuvané slovné floskuly obrazovo spojené s nadrozmernými tváričkami po retuši krajine nepomôžu. Iba čo rozšíria jej i tak výrazný vizuálny smog.

 Súčasné podnikateľské prostredie je silne deformované politickou a reálnou korupciou, vymožiteľnosť práva je v našom právnom bezvedomí v podstate neznámy pojem, spoliehajúci sa až na onen svet a boží súd. 

 Z novej generácie sa v takomto hodnotovom marazme stáva stratená generácia, formujúca sa do jedinej autentickej rýdzo národnej migračnej vlny, organizovanej z rodnej domoviny smerom von. Bezpochyby sa to nazýva únikom mozgov. Pred blízkovýchodnou migračnou vlnou nás spoľahlivo chráni naša nízka kvalita života. Fakt, že sme najchudobnejším v klube najbohatších štátov Európy. Na svoju ochranu teda nepotrebujeme žiadne investície typu betón či žiletkový plot. A už vôbec nie dvetisícpäťsto čerstvých duší v uniformách. Či rozsiahlejšiu špehovaciu legislatívu a iné naduté gestá represie prednášané s chladným kalkulom z kožených kresiel. 

 Ak potrebujeme investovať do niečoho na našu ochranu pred migráciou, tak to je investícia do občana tohto štátu a do jeho kvality života. Investovať do zdravotníctva, školstva, férového podnikateľského prostredia a miezd. Lebo jediná skutočná migračná vlna, ktorá nás ohrozuje, je tá naša vlastná. Udržiavacie a nič neriešiace politické reprezentácie, čo nakupujú, kuria, svietia a zadlžujú tu nepotrebujeme.

 “Vox populi vox dei”

 Zacyklenie spoločnosti po demokratickom štvrťstoročí prekonáme len hodnotovým prerodom, katarziou verejného života, v témach, cieľoch, víziách a hlavne v reálnych činoch. Čas dozrel na nové usporiadanie smerom k priamejšej forme demokracie, potrebujeme rozšíriť formu inštitútov priamej demokracie a uskutočniť odvážnu reformu inštitúcií na všetkých úrovniach riadenia štátu. Potrebujeme transformovať do každého svojho rozhodnutia či kroku realizovaného na úrovni štátu a jeho správy obyčajného človeka, lebo sa nám z tých krokov vytratil. Potrebujeme preprekonať svoje vlastné strachy, lebo žiadne iné limity v tomto konaní nie sú a nebudú. Potrebujeme prebudovať svoje myslenie a potom školstvo a zdravotníctvo a všetko to ostatné, tak dlho opomínané, obchádzané, zabúdané, nepopulárne, konfliktné. Potrebujeme v krajine nájsť človeka a v ňom seba medzi ostatnými. Potrebujeme nájsť slobodu, rovnosť, bratstvo. Všetko múdre z minulosti, čo tu už raz bolo a vytratilo sa. Čas plynie relatívne a to nie len, keď sa tvoria dejiny.

 Krajina potrebuje generačnú a mentálnu obmenu. Každá doba ma svojich ľudí. Tvár minulosti volená na základe svojej etnicity či konfesie musí ustúpiť občanovi takému, aký má byť, teda slobodnému a nezávislému. A slobodné a nezávislé, ako občan musia byť aj občianske iniciatívy a z nich prameniace politické strany. Bez magnátov a skrytých ručiteľov. Bez peňazí s podmienkou.

 Staré tváre verejnej politiky, neustále sa snažiace o reinkarnáciu po každom ich voličovom odmietnutí, len poukazujú na našu národne nezvládnutú schopnosť z politiky včas odísť v ešte nemumifikovanej podobe. Nádej neprinášajú ani pohľady na mesiašsky orientovaných a pokorou nepoznačených egocentrikov. Bez sociálnej empatie a vlastnej sebareflexie. Nesúcich sa do volieb na pleciach svojich verejne neviditeľných finančných donorov, tak zúfalo neodlišných od tých súčasných. Národ nepotrebuje vo vedení štátu ľudí formálnych príbehov, ani stádo päť percentných sebe stredných jedincov. Sluhov, poskokov, lokajov či nadutých ochrancov pred veternými hrozbami. 

 Štát potrebuje štátnikov, čo politicky nežijú podľa prieskumov, neboja sa konfliktov, nerobia sa chrumkavými pred hlúposťou a nepočítajú potenciálne straty či rasty hlasov pred každým svojim politickým počinom. Štát potrebuje štátnikov, ktorí sa neboja vlastných chýb a omylov ani opätovného nezvolenia z dodržania svojich vnútorných princípov. Štát potrebuje štátnikov, ktorí chápu, že politická korektnosť znamená hovoriť pravdu, že úprimnosť nie je slabinou. Štátnik nie je služobník režimu ani voličov, štátnik je ten , kto prichádza z ponukou. 

 Keď chceme prežiť musíme sa hodnotovo zmeniť sami v sebe. Musíme prekonať svoju nezúčastnenosť, nevšímavosť svoje sebectvo. Keď zmeníme sami seba, zmeníme aj spoločnosť. Keď sa niečoho bojíš, tak si na to siahni. Hovor aj horkú pravdu s láskou, len tak sa staneš večným a doknutý ťa nebudú nenávidieť. Stále je priestor pre evolúciu, lebo história dáva jasnú odpoveď na to, čo sa stane, ak sa čas na takúto zmenu premešká. 

 predstav si … 

 ak si slobodný a nezávislý

“Najprv Ťa budú ignorovať,

potom sa Ti budú smiať,

potom budú proti Tebe bojovať

a potom zvíťazíš.”

 Mahatma Gandhi

 1869-1948

 Pavol N e m e c

 Predstav si … ( február 2016 ) 

Pavol Nemec

Pavol Nemec

Bloger 
  • Počet článkov:  28
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Predstav si . . . "možno si myslíš , že som rojko , ale nie som sám, dúfam, že sa jedného dňa pripojíš a svet bude žiť, ako jeden" J.W.Lennon Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu